reklama

Nielen soľ nad zlato

Jeden by si naivne myslel, že žijeme v blahobyte, nič nám nechýba, všetko dokážeme vyrobiť, sme maximálne sebestační, rýchlokurzom prežitia na opustenom ostrove prechádzame už v pôrodných cestách a dokážeme sa o seba postarať. Lenže stačí silnejší vietor, elektrina spraví ťuk a sme naspäť v jaskyni.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Vyzeralo to ako obyčajný deň v 21. storočí. Hektické ráno, keď sa človek pri treťom zvonení budíka strhne a vyletí z postele, pretože ho predtým dvakrát zaklapol a doprial si pätnásť minút sladkého dospávania. Keby večer aspoň žúroval, ale dlho do noci analyzoval tabuľky, reporty a grafy, ktoré si doniesol z práce na domácu úlohu, pretože šéf si praje výstupy k rannej káve a systém ich vypľul až dve hodiny po pracovnej dobe.

Cinkne kávovar, hriankovač vykopne pripečenú hrianku, nestíham raňajkovať. Sprcha, zuby, mejkap, oblečenie, pár ťahov žehličky po vlasoch, parfum... Uchlipnem čiernej kávy, hodím do tašky notbuk, tablet, z nabíjačky vytrhnem dva iphony a s hriankou v zuboch utekám po schodoch. Sakra, zabudla som vypnúť rádio, hudba bude revať celý deň. Nevraciam sa! Vraj to nosí smolu. Aj tak už meškám. Susedovmu psovi, čo celé dni tak či tak zavýja, nebude aspoň smutno.

V robote klasický blázinec, nekonečné množstvá mejlov, porady, telefonáty. Každý mláti do klávesnice, behá z kancelárie do kancelárie, presúva sa z porady na míting, z mítingu na brífing, každý s niekým telefonuje. Ruch ako na Václaváku, už len električka cez chodbu chýba. Dopoludnia absolvujem poradu s najvyšším vedením, dvojhodinovú diskusiu s mojím šéfom, obed neprichádza do úvahy. Prepoja mi niekoľko zúrivých telefonátov, popoludní dva konferenčné videohovory cez pol sveta, štvrtá káva, nasleduje rýchle hodinové synchro s vlastným tímom. Pred koncom pracovnej doby sa dotasia ajťáci kvôli novým formulárom výstupov, šialenstvo vrcholí. Vonku sa stmieva, vypínam počítač, dve tlačiarne, dva monitory, balím takmer vybité mobily, notbuk, tablet, zatvorím okno, kopnem do seba zvyšok šiestej kávy a hurá domov. Vidinu skvelej večere mi nepokazí ani poldruha hodiny vo večernej špičke. Sneží, na ceste je pol centimetra snehu, fúka vietor, máme kalamitu. No a čo, že je začiatok apríla! Perinbaba nemá kalendár alebo už naňho nedovidí, možno ho Jakubko zabudol pretočiť.

Posledná križovatka pred domom, nefungujú semafory. Na obrovskom priestore, kde sa zbieha šesť ciest, sa jeden pimprláčik s dvoma reflexnými pruhmi okolo pása snaží riadiť milión áut. Za viditeľnosti viditeľne zníženej snežením a fujavicou ho človek skutočne zaregistruje už z diaľky aspoň piatich metrov. Dvadsať minút krúžim okolo baráku, parkovacie miesto nájdem o dva bloky nižšie. Aké šťastie! Mohlo to byť aj o štyri.

Magnetickým bzučiakom otváram bránu, zažnem svetlo, nič. Tma. Zase sa vypálila žiarovka alebo si ju niekto presunul do osobného vlastníctva. Na mezanín trafím aj poslepiačky, do zámky tiež, hlavne, nech som už vo svojom byte, ohrejem si večeru, uvarím bylinkový čaj, zapnem práčku, pustím si telku a bude mi hej. Na reporty radšej nemyslím.

Konečne prekračujem vlastný prah, rozsvietim a - zase tma. Aha. Hneď pri dverách otvorím skrinku s ističmi a skontrolujem, či je problém u mňa, ale vzhľadom na tmu na schodišti ho vylučujem ešte skôr, ako prešťukám ističe. Vytáčam číslo elektrární, nech mi automat prezradí, či je porucha už nahlásená. Nie, nemám poruchovú službu v rýchlej voľbe, ba ani v pamäti telefónu. Ale takmer celú sobotu sme nemali elektriku, takže medzi poslednými volanými zostalo aj toto číslo. Tuším si ho uložím, vidím, že ho budem potrebovať častejšie ako moju kaderníčku.

Automat majú vypnutý, hláska oznamuje, že sa mi bude venovať operátor. Oznamuje mi to ďalších 15 minút. Po prepojení si nepríjemný ženský hlas odo mňa vypýta všetky možné údaje vrátane dátumu narodenia mojej prababky a telefónneho čísla starej školskej zubárky. Tie síce nemôže poznať, obe zomreli pred viac ako dvadsiatimi rokmi, ale nech, hlavne, že zapnú svetlo. Po zaevidovaní mojej sťažnosti ma prepne na najbližšieho voľného operátora, ktorý mi zistí, čo sa deje. Nuž, čakám ďalších deväť minút, škŕkanie v bruchu od hladu prehlušilo hlásku. Áno, aj na hlasitom odposluchu, nejedla som predsa celý deň. Operátor mi oznámi, že poruchu majú hlásenú, ale nemá tam koho poslať, lebo všetci sú na výjazde pri skôr ohlásených poruchách. Ani som sa nestihla nadýchnuť a zložil.

Vojdem do izby, pri telke mám sviečky. Len zapaľovač je nezvestný. Blúdim po byte a za asistencie svetielka z displeja mobilu hľadám zdroj ohňa. Našli moji rádcové, našli, našli. Kým sa vrátim ku sviečke, mobil zapípa a zhasne. Nadobro. Veď zapnú elektriku, do rána sa dobije.

Odšuchcem sa do kuchyne a v tej tme si naplno uvedomujem, že nebude večera (aspoň nie teplá), nebude čaj, nebude práčka, nebude telka. Za blikotavého svetielka sviečky a sprievodných zvukov žalúdka prelustrujem chladničku, túžobným pohľadom zavadím o včerajší kurací paprikáš, ktorý si miesto večere môžem vziať zajtra na obed do práce. Po inventúre konštatujem, že mám na výber medzi polozmrznutou/polorozmrznutou bagetou z mrazničky, šalátovou uhorkou, rajčinou, kúskom syra a vlažným acidofilným mliekom. Dochádza mi krutá realita, že bez elektriny som vlastne úplne v keli. Neuvarím si kávu, čaj, lebo ani kanvica so mnou neprehovorí. Neohrejem si jedlo (nie, ani keby som zapálila všetky sviečky v byte, to kura teplejšie nebude), pretože ani sporák, ani mikrovlnka na baterky nefungujú.

Zjem kúsok syra, vypijem acidko (s tou zeleninou by to bola zlá kombinácia a na záchode je ešte väčšia tma), pri sviečke umyjem zuby, odrazy v zrkadle majú smiešny a trochu strašidelný výraz, prezliekam sa do pyžama a po hmate ustieľam posteľ. Sviečková romantika vo vani by bola fajn, ale nemôžem si umyť ani vlasy, lebo ich nemám ako vyfénovať. Ak by som ich nevyfénovala, ráno ich neskrotí ani záhradná kosačka. Pri sviečke sa pokúšam lúštiť dnešné výstupy, žiaľ, nejde to. Grafy obsahujú veľa farieb a pri mihotavom svetielku sa prelínajú. Ráno vstanem skôr.

Čo robiť potme? Prechádzam sa tichým bytom ako bludný Holanďan, spoza steny počujem dupot nôh na schodisku, susedia sa vracajú domov. Nado mnou chvíľu behajú deti, no ani tie sa nemôžu hrať a tak zrejme skončili v posteli, dnes podivuhodne skoro. Vedľa šteká pes. Ten je určite ešte stále sám, suseda chodí domov až v noci alebo nadránom. Postupne utíchnu všetky zvuky v dome, občas niekde zavŕzgajú dvere, sem-tam splachovanie vody v záchode. Môžem s absolútnou presnosťou spočítať, koľko ľudí ide v priemernej bytovke za hodinu na potrebu.

V chodbe nahmatám tašku, vyťahujem notbuk. Zapnem, monitor zaleje modrým svetlom celú spálňu. Hneď je tu teplejšie. A veselšie. V tejto chvíli môj najlepší kamarát. Baterka ukazuje 48 % a zostatok 2 hodiny 39 minút. Internet je mŕtvy tak ako všetko okolo. Veľa možností trávenia času pred spaním nie je. Cez víkend som vyčistila disk, hľadám nejaké video. Mám tu až tri. Jedno je dvojhodinový zostrih zo šialenej letnej chatovačky, druhé x-krát videné Líbáš jako ďábel, tretie posledný pracovný workshop. Keď nič iné, aspoň mám v posteli Ďábla. Napriek zostávajúcemu času notbuk skolabuje 14 minút pred koncom filmu. Z ulice počujem posledný trolejbus. Blíži sa polnoc, namiesto erotickej zavolám poruchovú linku, kde sa od podráždeného týpka dozvedám, že ani po piatich hodinách sa neuvoľnil žiadny tím, ktorý by sa v centre hlavného mesta mohol hrať na Prométhea. Znechutená sa zakutrem do perín a nútim svoje nezvyknuté telo vylučovať melatonín o pár hodín skôr ako je naučené. Má na to ideálne podmienky. A ja mám obrovskú príležitosť konečne sa vyspať. Neviem, či to dokážem.

Som sama doma, partner je na služobnej ceste. Neviete si predstaviť, aký tmavý môže byť jeden panelákový byt osvetlený len odrazom pouličnej lampy a dohárajúcou sviečkou. Bez blikajúcich kontroliek wifiny, telky, bez hodín na dvd, mikrovlnke. Netušíte, aké ohlušujúce môže byť ticho v dome plnom ľudí. Bez hukotu chladničky, mrazničky, nabíjačok mobilov, notbukov, tabletov. Nepoznáte, aké strašidelno môže nastať tam, kde strašidlá neexistujú. Stačí, aby niekoľko hodín nebola elektrina.

Skúšam počítať ovečky, ale zľakli sa plameňa sviečky a potme na ne nevidím. Po hodine prehadzovania sa v posteli pomaly zaspávam a tajne dúfam, že druhý mobil vydrží do rána, aby ma aspoň zobudil. Nevydržal. Nevadí. Ráno pár minút pred piatou, po viac ako dvanástich hodinách zapli elektrinu a do hrobového ticha mŕtveho paneláku zarevalo - moje zabudnuté rádio.

Karolína Kašparíková

Karolína Kašparíková

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

čo na srdci, to na blogu Zoznam autorových rubrík:  glosyfilmy

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu