Fakt neviem, čo mám povedať a čo mám pociťovať. Niečo tak odporné, nechutné, stupídne, prízemné, strašné, hlúpe, nenormálne, nemorálne, absurdné, drastické, krvilačné, tragické, zúfalé, hnusné a neviemešteaké, som jakživ nevidela, nepočula, nezažila, nestretla... a asi ani nikdy neuvidím, nepočujem, nezažijem a nestretnem. A ani nechcem.
Keby som to nazvala stokou kinematografie, tak dám tomu eufemistickú lichotivú nálepku a malo by to asi taký účinok, akoby som na sirupovú vodu nalepila Fanta. Akože náš kanalizačný systém so všetkými krysami a potkanmi je oproti tomuto rajom na Zemi a bezdomovci môžu byť happy, keď nájdu otvorený poklop a môžu sa tam vyspať, lebo dopadnú lepšie ako v hosteli.
Keby sa Texaský masaker motorovou pílou natáčal na Luníku IX, tak by to možno malo nejakú podobnú výpovednú hodnotu. Fakt neviem, čo mám povedať, proste jedna veľká grcka.
Veľmi dlho po tomto nezapnem z vlastnej vôle telku, nepustím rádio, nepôjdem do kina, divadla, na výstavu, na koncert, proste nikam, lebo nič z dnešného „kváziumenia“ už netúžim vidieť. Stačilo mi na veeeeeeeeeeeeľmi dlllllllllllllllllhý čas!
Myslela som si, že David Lynch je totálne vyšinutý cvok, ale je to PÁN UMELEC oproti Eli Rothovi, ktorý musí byť buď sado-masochista alebo bol jeho otec samovražedný atentátnik a matka baskitská separatistka a trénovali celé detstvo na ňom, pretože normálny človek toto nedokáže napísať a natočiť, a ani detstvo s alkoholikom a narkomankou na tebe nemôže zanechať takéto stopy.
Toť asi všetko – fľaša vodky, fľaša vína, prsty do krku a máš rovnaký pocit... Jediné šťastie, že tie lístky boli zadara!